Častokrát som rozmýšľala, aké je to, počuť skutočné ticho vo svete bežných zdravých ľudí, čo vnímajú všetky zvuky. Keď sa nad tým zamyslím, tento svet je neskutočne hlučný. A nielen pre mňa…
Neviem si to predstaviť, ako ľudia, ktorých človek stretne na ulici, vnímajú to ticho, keď nonstop niečo počujú. Počujú vôbec niekedy to sladké ticho?
Musí to byť hrozné, keď človeka stále nejaké zvuky otravujú a vyrušujú. Myslím v tom zmysle, že mu to lezie na nervy a nič pozitívne mu to nedáva.
Možno sa pýtate, prečo práve ja píšem tento článok. Ale je tu jedna vec, ktorú o mne neviete. Nepočujem. Áno, už je to raz tak…život je krutý. Sluch som stratila v troch rokoch, keď som bola ešte dieťa. A potom ma nečakalo nič, iba tvrdý boj, aby som zvládla všetko, čo sa v bežnom svete, zdravých ľudí robí.
Jedného dňa, pred 4 rokmi, som dostala nový strojček. A prvýkrát v živote som okúsila, čo je to počuť takmer VŠETKO. Skoro ma porazilo a neskutočne ma bolela hlava už po pol hodine. Ako to len robíte? Že dokážete ignorovať všetky nepodstatné zvuky… Nechápem…a asi ani nepochopím. Pre mňa to bolo niečo nové, nepoznané… a bralo mi to veľmi veľa energie. A stále aj berie… Je pre mňa ťažké fungovať neprestajne v tom Vašom svete a predsa to nechcem vzdať. Vyrástla som v ňom, našla som si v ňom aj svoje miesto, aj keď to nejaký čas trvalo. Ja osobne, môžem počuť ticho kedy chcem. Iba vypnem ten maličký strojček, čo mám v ušiach….a počujem tú sladkú melódiu ticha. Myslím, že keby nemám to ticho…ten priestor na vlastné myšlienky, vlastné pocity, emócie, slzy či radosť, asi by som to nezvládla. Vo svete bežných ľudí je pre človeka ako som ja, normálne fungovať neskutočne vyčerpávajúce. A je nás viac…
V tichu človek nájde pokoj a harmóniu. Ticho Vám dá priestor a čas. V tichu človek objavuje svoje skutočné ja, nájde si k nemu vzťah. Zisťuje, kto vôbec je. Učí sa počúvať svoje srdce a tým pádom aj srdcia druhých, ktoré potrebujú byť vypočuté. Čo sa v dnešnej dobe žiaľ, stáva veľmi málo. Nejde ani tak o to, že počujete…že vnímate zvuky sluchom. Uši už používať prakticky nemôžem, ale zato mám srdce a oči, ktorými môžem počúvať druhých.
Je veľký rozdiel počuť a počúvať. Sme tu na to, aby sme počúvali. Všetci, čo počujú…väčšinou nepočúvajú. Častokrát som sa zamýšľala nad tým, prečo sa navzájom tak málo počúvame? Nikde som nevedela na to nájsť odpoveď a dúfala som, že čas to vyrieši. Ubehla dlhá doba a nič sa nezmenilo. Ľudia sa ďalej ponáhľali domov, či do práce…ale nikdy sa nezastavili, aby počúvali. Je jedno, čo. Zato stále iba hovorili…o sebe, tí druhí ich nejako ani nezaujímali. A tak ďalej…Napríklad rada „počúvam“ padajúce kvapky z neba, keď držím dáždnik. Nemôžem ich síce počuť, ale zato ich môžem vnímať hmatom. To je môj spôsob, ako počúvam. Vždy som veľmi túžila počuť šum stromov, keď fúka vietor, ale je to veľmi tichý zvuk, tak nemám šancu. Môžem si to iba predstaviť.
Je naozaj iné vnímať svet z môjho uhla pohľadu. Ale myslím si, že ticho nám ukáže pravdu…a práve preto nie sme ochotní ho hľadať a radšej sa mu široko-ďaleko vyhýbame. Pretože sa pravdy bojíme, prípadne ju nechceme počuť, vidieť…ani vedieť. Akoby sme stáli pred zrkadlom a v ňom videli sami seba. So všetkým, čo k nám patrí. Ukáže nám našu pravú tvár. Svoju dušu, svoje vlastnosti, svoj charakter.
Nikto nechce rozmýšľať sám nad sebou, čo on robí zle. Je to náročnejšie, radšej kritizujú iných, čo je oveľa jednoduchšie. A málo ľudí sa poučí z chýb druhých. Tí, ktorí to dokážu, majú môj obdiv, pretože je to ťažké. Je náročné prekonať sám seba, svoje hranice, svoju hrdosť. Hlavne keď si človek myslí, že už ďalej nemôže, sám je prekvapený, koľko toho ešte vydrží a znesie. Mám to odskúšané. Veľakrát mi dalo zabrať prekročiť svoj tieň. Ale vždy to stálo za to, už len kvôli ľuďom, na ktorých mi záleží. Pretože ticho nám vždy pomáha na sebe pracovať, prekonávať sa.
Nebojte sa priznať si svoje chyby, nebojte sa na nich pracovať a odstraňovať ich, aj keď je to niekedy neprekonateľne ťažké. Nebojte sa prijať pravdu. Ľudia to ocenia, hoci to zaberie veľa času.
Naučte sa počúvať seba samých…svoj tlkot srdca, svoj žalúdok, keď je prázdny, bolesť hlavy, pukanie kĺbov, či svoje emócie… Naučte sa počúvať šum stromov, šum vôd, padanie dažďa, vŕzganie snehu pod nohami, inými slovami: naučte sa počúvať prírodu…ďalej, naučte sa počúvať slová svojich blízkych a vnímať ich gestá, aj zvieratá…psa, ktorý šteká od radosti, keď sa vrátite domov…alebo spev vtákov, ktorí sa Vám snažia zlepšiť deň, alebo mačku, ktorá pradie, aby Vám dala najavo svoju spokojnosť. Neignorujte to, všade je nejaké znamenie, a väčšinou je to znamenie, že Vás niekto má rád.
Skúste si aspoň raz za deň nájsť čas na ticho a započúvať sa doň….a možno nakoniec, budete aj sami prekvapení, čo všetko cez to ticho dokážete počuť, ak budete skutočne počúvať. 🙂 a nakoniec možno zistíte, že Vám to urobilo deň oveľa krajší. 🙂
Autorka je nepočujúca. Vyštudovala odbor Ochrana a využivanie krajiny. V súčasnosti napomáha pri tvorbe plánovania ochrany diverzity v marginalizovaných rómskych komunitách.
Autorka: Mgr. Mária Dunková – Sečianska