Väčšina osôb so sluchovým postihnutím (okrem osôb s ľahkou nedoslýchavosťou) je pri vzájomnej komunikácii úplne odkázaná na zrakový kontakt so svojim komunikačným partnerom. Pre zahájenie komunikácie je však potreba zrakový kontakt nadviazať. K získaniu zrakovej pozornosti sluchovo postihnutého je možné využiť niekoľko rôznych techník, ktorých vhodnosť závisí na konkrétnej situácii a prostredia, v ktorom sa nachádzame. Sem možno zaradiť:
- zvuk – väčšina osôb so sluchovým postihnutím má zachované aspoň malé zvyšky sluchu, ktoré môžu byť využité pri oslovení, zavolaním mena osoby, tlesknutím apod.)
- dotyk – jemné poklepanie natiahnutou dlaňou na rameno alebo hornou častou paže (od ramena po lakeť)
- prostredníctvom inej osoby – nachádzajúca sa nablízku, ktorá s nami zrakový kontakt už má nadviazaný
- vibrácie – zadupanie na podlahu alebo zaťukanie na dosku stola
- pohyb – mierne vertikálne roztiahnutie dlane ruky
- svetlo – zablikanie svetlom v miestnosti
Z vlastných skúseností vieme, že s nepočujúcou osobou sa možno dorozumieť iba vtedy, keď má vizuálny kontakt. Musíme ju však najskôr upozorniť, že sa s ňou chystáme komunikovať, aby na nás upriamila pozornosť. Je potrebné nadviazať a udržiavať očný kontakt. K tomu je potrebné dobré osvetlenie, stáť k odzerajúcemu človeku face to face a zvoliť si primerané tempo reči. Úspešnosť odzerania a porozumenia sluchovo postihnutých osôb vášmu hovorovému jazyku závisí aj na vzdialenosti pri odzeraní, tematika rozhovoru, znalosť osoby a pod.
Platí to aj z nášho pohľadu, nakoľko sme nepočujúci, že nepočujúci môže teoreticky odzerať približne tak, ako ovláda jazyk, v ktorom komunikácia prebieha. Dôležitá je jeho jazyková úroveň, slovná zásoba… Z uvedeného vyplýva, že znalosť slovenského jazyka prelingválne sluchovo postihnutých nie je taká ako u nedoslýchavých alebo u ľudí využívajúci kochleárny implantát. Majoritná počujúca spoločnosť má väčšiu slovnú zásobu i kompetencie v slovenskom jazyku už len preto, že sú s jazykom prakticky od narodenia v dennom kontakte a neustále ho používajú v každodennej komunikácii.
Pri komunikácii s nepočujúcimi je potrebné dodržiavať určité pravidlá:
- Na komunikáciu s nepočujúcim treba dodržiavať vizuálny kontakt.
- Hovorte celý čas, tak aby vám nepočujúca osoba dobre videla na ústa, aby mohla odčítavať z pier. Neotáčajte sa stranou, ale stále sa pozerajte na nepočujúceho.
- Nehovorte na nepočujúceho za chrbtom.
- Ak stojíte v miestnosti, nestojte chrbtom k oknu alebo zdroju svetla, ale tak aby ste vy stáli k zdroju svetla stáli čelom a nepočujúci za chrbtom.
- Nehovorte rýchlo, snažte sa hovoriť pomaly a zrozumiteľne. Artikulujte.
- Nekričte, hovorte prirodzene.
- Nezakrývajte si ústa ani tvár. Spôsobuje to ťažkosti pri odčítavaní z pier.
- Používajte všeobecne známe slová, jednoduché vety, vyhnite sa zložitým odborným výrazom, cudzím slovám a irónii.
- Pokiaľ si nebudete rozumieť, použite papier a pero.
- Uistite sa, že vám nepočujúci rozumie. V prípade, že vám nerozumie, skúste mu to zopakovať znova.
- Ak je prítomný tlmočník, hovorte vždy na nepočujúceho a nie na tlmočníka.
- Nehovorte na nepočujúceho v tretej osobe. Napríklad „povedzte mu“ alebo „čo robil“
- Nepoužívajte výraz „hluchonemý“, má to urážlivý, hanlivý výraz pochádzajúci z čias socializmu. Používajte kultivované slovo Nepočujúci.